Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

nedeľa 8. decembra 2013

Žilinské povesti: studňa milencov

Trenčín má svoju studňu lásky, Žilina má na Mariánskom námestí studňu milencov. Trenčín má príbeh o Omarovi a Fatime, Žilina  príbeh o milencoch, čo na znak svojej lásky zamykajú ku studničným mrežiam zámok. A všetky kľúče, čo k nemu patria, hodia do hlbiny.
Kto vie, kto zavesil zámok na studňu prvýkrát. Najskôr sa to stalo ešte v stredoveku. Hovorilo sa, že hladina v tejto studni je ako čarodejné zrkadlo. Každý, kto sa do nej pozrie, uvidí svet krajšie. Zlo sa premení na dobro, zrada na lásku, falošnosť na úprimnosť, žiadostivosť na cudnosť, nevera na vernosť.  
Raz prišlo k studni dievča. Tak ako iné – po vodu.  Spustila vedro do hĺbky a chcela ho ťahať plné von. Zrazu zacítila pri svojich rukách iné dlane. Vedľa nej stál muž, ani vysoký, ani nízky, ani mladý, ani starý, ani tučný, ani chudý. Za iných okolností by sa Zlatke – tak sa to dievča volalo – možno nepáčil. Teraz však uzrela jeho obraz na hladine – a zdal sa jej tým najzaujímavejším mužom na svete. No nielen on jej, ale aj ona jemu. Tiež nebola bohvieaká krásavica, možno mala aj pár kíl navyše, na nohách iba lacné krpce, lajblík z obyčajného súkna a v plavých vlasoch jednoduchú stužtičku. Studňa však Stankovi ukázala zo Zlatky oveľa viac, než iba vonkajšiu podobu: srdce zo zlata, dušu nežnejšiu ako ranný vánok, aj schopnosť nekonečného odpustenia.
Zaľúbili sa do seba.  Od prvej chvíle vedeli, že patria k sebe. Nemuseli sa pýtať jeden druhého. Bolo to jasné, ako letný deň: odteraz budú stále spolu.
Stanko si odviedol Zlatku domov.  Žili by tam šťastne až do smrti, keby šťastie nemalo veľkého nepriateľa: závisť. Závisť, čo nedopraje druhým lásku.
Do Stanka sa totiž nezaľúbila iba Zlatka, ale aj Uršuľa. Čierna ako kavka. Na tele aj na duši. Možno preto, že bola spolovice bosorka. Chcela pobosorovať aj Stankovi, no dlho sa jej nedarilo. Nevšímal si ju. Tak ako väčšina ľudí v meste ju totiž považoval za mrchu, za lacnú ženskú, ktorá sa predá na každom rohu prvému okoloidúcemu. Uršuľa mu mnohokrát naznačila, žeby ho chcela za muža, no on o tom nechcel ani počuť. Veď kto by už len chcel s takou žiť... Taká je možno dobrá do postele, ale len potajomky, aby o nej nikto nevedel! Veď za takú by sa musel hanbiť, pred všetkými, aj sám pred sebou.   
Čím viac Uršulu odmietal, tým viac ho chcela. Zaliečala sa mu, obšmietala sa okolo neho, no on nič – mal oči iba pre Stanku. Uršula však nepatrila k tým, ktoré by zastavilo odmietnutie chlapa.  V noci sa prikradla ku studni, sedem krát do nej napľula a hundrala si pritom takéto zaklínadlo:
„Keď sa ráno nad teba Stanko nahne, nech uvidí veci také, ako ich vidím ja. Nech je pre neho zlo viacej ako dobro, nevera normálna vec a morálka na smiech.“
Keď prišlo ráno, Stanko a Zlatka sa tak, ako každý deň, ruka v ruke vybrali spolu po vodu. Stanko sa zohol nad obrubu, aby do nej spustil vedro. Uzrel na mihotavej hladine Zlatkin obraz. Zamračil sa -  aká len je škaredá...  Veď pod očami má kruhy, veľké ako toliar, a ako hlúpo sa usmieva!
Potom zdvihol oči od studne – a zbadal Uršulu. S prekvapením si pomyslel:  kde som mal oči, že si som si takú krásavicu doteraz nevšímal?
Uršula k nemu podišla, privinula sa k nemu, objala ho a pošepla mu:
„Ty si môj, vieš to, však?“
„Viem,“ prikývol.
„Ja som tvoja žena, že?“
„Áno, ty si moja.“
„A tá druhá?“
„Tá druhá? Tú už nechcem. Chcem iba teba.“
Prekvapená Zlatka sa pozerala, ako Uršula odvádza jej muža preč. Nevedela pochopiť, čo sa to zrazu stalo, prečo sa tak zmenil, veď sa tak veľmi ľúbili – a zrazu sa k nej správa ako k cudzej, nechcenej.
„Sľúbili sme sa jeden druhému,“ snažila sa ho zastaviť. „Prisahala som ti vernosť...“
„Vernosť? Pch...“ zasmial sa očarovaný Stanko. „Mám v sebe toľko sily, že môžem byť verný piatim ženám naraz. A teraz som dostal chuť na Uršulu.“
Zhrozená Zlatka neverila vlastným ušiam. Muž, ktorý sa jej doteraz zdal byť najdokonalejším manželom, sa zrazu zmenil na neverníka, manželské lôžko mu už nie je posvätné, sľub, daný žene taktiež nie.
„Spamätaj sa,“ snažila sa mu dohovoriť. „Čo si o tebe pomyslia ľudia...  Tvoja matka, tvoj otec. Susedia...“
„Čo ma po ľuďoch,“ odsekol jej. „Nezáleží mi na nich. Záleží mi len na Uršule a na tom, aby som bol s ňou.“
Zlatku zaliali slzy, ale nechcela sa doprosovať nevernému mužovi. Ak chce byť s inou, tak nech je. Poradí si aj bez neho. Stále jej však nešlo z mysle, ako sa mohol Zlatko tak znenazdajky zmeni, z jedného okamihu na druhý, ako keby to ani nebol on. Akoby v jeho koži žili dve celkom odlišné bytosti: jedna milá a dobrá, pozorná, láskavá, druhá krutá a nemilosrdná.
Rozhodla sa vyhľadať radu u žilinskej vedmy Agáty.  Tá bývala za Žilinou, v malom domčeku na brehu Váhu.
„Čo sa to s mojim Stankom stalo?“ opýtala sa jej.
„Pobosorovala ho Uršula, najzvrátenejšia žena, aká kedy v našom meste žila. Stanko nie je jediný, ktorý jej padol do osídiel. Vždy chce len takých, čo patria iným. Kradne manželské šťastie, ničí ho a rozbíja.“
„A to už prečo?“ začudovala sa Zlatka.
„Pretože ona sama ho nemá. Preto ho nedopraje ani iným. Rozsieva neveru tak ako rozsievač zrno. A čím viac jej rozseje, tým nešťastnejšie budú ženy v tomto meste.“
„Ako sa jej to podarilo urobiť?“ chcela vedieť Zlatka.
„Začarovala vodu v studni. A každý muž, čo sa do nej nahne, uvidí svoju milovanú ako tú najškaredšiu potvoru pod slnkom.“
„Aha... Teda tak je to... Povedz mi, Agáta, dá sa s tým niečo spraviť?“
„Dá... Ak chceš dostať Stanka spod jej moci, musíš si ukuť za svitu mesačného splnu zámok a kľúč zo zlata. Keď budú hotové, vlož ich Stankovi do rúk. V tej chvíli uvidí skutočnosť takú, ako naozaj je a jeho pobosorovanie sa skončí – ale len na dvanásť hodín. Za ten čas musíte spolu odísť ku studni, zamknúť zámok o jej mreže a hodiť kľúče do vody. Ak to stihnete, oslobodíš ho od Uršule navždy, ak nie, navždy sa s ním rozlúčiš.
Zlatka sa jej pekne poďakovala a vrátila sa domov. Tak, ako jej Agáta poradila, ukula zlatý zámok so zlatým kľúčom. Na druhý deň  sa skryla pod arkádami a čakala tam, kým sa ukáže jej muž. Cez obed vyšiel zo domu, v ktorom už tretí týždeň býval s Uršulou. Zlatka pribehla k nemu a vložila mu zámok do rúk. Len čo ho pocítil v dlani, pozrel sa na ňu – dlho, pozorne. V očiach sa mu objavili slzy.
„Ublížil som ti... „ šepol. „Veľmi.“
„Jasné, že si jej ublížil,“ ozval sa za ním škodoradostný Uršulin hlas. „Ale čo ťa po tej hlupani. Nikdy ti nedá to, čo ja. Jej objatia nebudú nikdy také horúce ako moje. Nikdy nebude rozumieť tvojej túžbe. Nikdy ti nedá toľko slasti, ako ja.“
V jej hlase bolo toľko naliehavosti a žiadostivosti, až sa zdalo, že Stanka presvedčí. Zlatka sa skormútene obrátila nazad, že odíde, navždy, preč, niekde veľmi, veľmi ďaleko, keď sa pri nich z ničoho nič objavila vedma Agáta:
„Každá slasť tela sa raz pominie,“ povedala, iba tak mimochodom, „Dôležitejšie je to ostatné.“
„Máte pravdu, mamka!“ prisvedčil Stanko. „Nepotrebujem tvoje objatia,“ zvolal na Uršulu. „Stačí mi láska mojej ženy.“
Zlatka ho vzala za ruku a spoločne odišli ku studni. Tam pripevnili zámok na mosadznú obrubu a hodili kľúč do studne.
Od tých čias chodia so svojimi milými ku studni všetky žilinské dievčatá a ženy, čo nechcú, aby im ich vyvoleného odviedla iná.  Na mosadznú klietku, čo sa týči nad studňou, zamykajú zámky a kľúče od nich hádžu do hlbiny.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Bola som tam aj ja, s tým mojim, dnes...

Aby mi ho žiadna zvrátená bosorka nepobosorovala a aby som s ním zostala až do smrti!