Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

piatok 16. augusta 2013

Zakopaný...

Ten príbeh jednoducho nechcel vyliezť na povrch. Bol zakopaný. Tak hlboko, že sám nevedel, kde sa skrýva dno. Nechcel mať začiatok a nechcel mať ani koniec. Nechcel dokonca ani byť.

Ale bol.
Cítil svoje vlastné bytie. Vedel, na čo sa podobá: na kvapku, jednu z tých tisícov, miliónov a miliárd, čo tvorí more. Mal svoju priezračnosť aj čistotu. Možno preto, že bol stvorený zo slzy. Chutil slano. 
,,Nikto ma nesmie nájsť,"  hovoril si v duchu.
Netúžil po pere, ani po papieri. Ani po obrazovke notebooku. Túžil zostať tam, kde bol, v jame zabudnutia, v priepasti smútku a beznádeje.
No vedel, že raz príde deň, keď sa hĺbka otvorí. Niektorý zo slnečných lúčov ho nájde a posvieti si naň. Poznal aj otázku, ktorú mu položí samotné slnko. Veď kto iný by sa mal pýtať, ak nie sám slnečný majestát?

,,Prečo sa vlastne skrývaš?"

Príbeh  má prichystanú odpoveď. Povie slnku:
,,Pretože som len jednou kvapkou v mori, jedným z milióna príbehov. Stratený, nenájdený, pochovaný a zakopaný. Nikto o mne nevie a ani nebude vedieť.

Lenže slnko je príliš múdre, aby sa nechalo opiť rožkom a uspokojilo sa takou odpoveďou. Smutne sa usmeje a  ešte viac si posvieti na zakopaný príbeh:
,,Nie si kvapkou v mori. Si slzou, ktorá  má v sebe priezračnosť ľudskej duše. A v tej priezračnosti je všetko vidieť: stratenú lásku, sklamanie, bolesť a žiaľ. To, čo chceš zakopať. To, o čom nechceš rozprávať. To, čo nesmie byť nikým videné. To, čo sa nesmie dostať z jamy von. No slzy treba vysušiť. Dotknúť sa ich..."
,,Nie, nedotýkaj sa ma..." vyhŕkne znepokojene príbeh.
No už je neskoro. Slnko sa zohne ešte hlbšie k nemu. Zasvieti, pohladí. Slza sa zmenší, až sa celkom stratí.

A príbeh cíti, že aj tá priezračná bolesť, ktorú chcel ukryť pred zrakom sveta, je menšia a menšia...