Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

streda 3. júla 2013

Najhorší zo zlých osudov

Ruža, čo rástla pri plote, vtiahla do seba  rozpálený vzduch, presiaknutý ohňom, a spýtala sa ostatných kvetov v záhrade:
,,Cítite to?"

,,Čo?"  chcela vedieť levandula.
,,Orgován... Ten, čo tu ešte včera bol."
,,Nič necítim, len dym." odpovedala levandula.
,,Veď práve, odchádza v tom dyme..."
,,Kam by odchádzal?" zahundrala levandula nedôverčivo.
,,Ja neviem... Asi do najtemnejších kútov neba, kde spia mračná. Tam sa možno zbaví páľavy a zostane tam navždy odpočívať."
,,Nie, nezostane tam." zašumeli zo stredu záhrady mladučké výhonky ďalšej ruže.

Pre správnosť by sme mali dať obom mená. Pretože prvá mala farbu višní, budeme jej vravieť pani Višňová. Tá druhá ešte nezakvitla, mala len lístky s farbou smaragdov, preto jej môžme vravieť slečna Smaragdová.

,,Prečo sa miešaš do reči starším?" vyčíta pani Višńová.
,,Pretože niečo viem."  slečna Smaragdová  je odvážna, nebojí sa zahriaknutia staršej panej.
,,A čo vieš?" chcela vedieť levandula.
,,Keď to sa nedá presne pomenovať," zháčila sa slečna Smaragdová. Mám to napísané v koreňoch. A v konároch. Dokonca aj v pichliačoch, ktoré ma chránia pred zlým osudom."
,,Hm, zlý osud..." zamyslela sa pani Višňová. ,,Nespomínaj ho, lebo si ťa nájde."
,,A čo by mi tak mohol zlý osud spraviť?" zasmiala sa slečna Smaragdová.
,,Mohli by ťa dať spíliť, tak ako starý orgován," odpovedala jej pani Višňová.
,,No áno, to by mohli," v slovách slečny Smaragdovej je zrazu strach. No vzápätí ho vytlačila nádej: ,,Aj tak cítim, že v mojich koreňoch je napísané čosi iné. A ani zlý osud to nepremôže."
,,Tak už vrav, čo máš v koreňoch?"
,,Veď vravím... Ešte som príliš malá. Ešte som si to neprečítala..."
,,Ale ja viem." ozval sa jazmín, čo rástol za slečnou Smaragdovou. ,,Máš  v nich napísané dejiny svojich predkov. Kedysi na tvojom mieste rástla mohutná popínavá ruža, plná bielych kvetov. Jej konáre sa klísali vo vetre, zdivočené a plné pichlačov. Preto ju zrezali, tak ako pred nedávnom orgován. Dva roky po nej zostalo iba prázdno. No v túto jar, presne tam, kde šípová ruža tônila hladinu jazierka, si sa ukázala ty. Krehká a drobná. Nikto by nepovedal, že si potomkom tamtej ruže."
,,Raz budem ako ona!" vyhŕkla slečna Smaragdová nadšene. ,,Žiaden zlý osud na mňa nemá. Aj keď ma po rokoch zrežú, znovu a znovu vyrastiem, pretože navždy tu budú korene mojich predkov."
,,Existuje ešte horší osud, ako elekrická pila, čo včera zrezala starý orgován a pred dvoma rokmi popínavú ružu." ozval sa odkiaľsi tajomný hlas.

Všetky kvety sa na seba zvedavo pozreli, kto to hovorí. No nebol to žiaden z nich.
,,To je hlas samotného neba, varuje nás, aby sme sa nezahladeli príliš do seba!" zľakla sa levandula.
,,Alebo je to upozornenie vetra." pridala sa k nej  pani Višňová. ,,Chce nás pred niečim varovať. Možno pred pýchou. Možno pred nadmernou sebaistotou. čo ja viem?"
,,To som ja..." povedal samorast, čo zdobil záhradu.
,,Ty?" začuovali sa kvety. ,,O akom osude to hovoríš?"
,,O čakane, ktorý vie zaťať do koreňa a vyvrátiť ho tak, že sa stratia všetky spojenia so zemou. A ja som bol kedysi koreňom vysokého smreku. Taktiež ho spílili, ako orgován a ružu. Tiež som si myslel, že je to najväčšia bolesť môjho života. Ba čo života... Mojej smrti. No keď sa ten čakan do mňa zaťal, začal ma ťahať zo zeme, až vtedy som pochopil čo to znamená, stratiť minulosť. Roztrhnúť putá a nedočkať sa budúcnosti."

,,Ach..." šepla slečna Smaragdová... ,,Toho by som sa nikdy nechcela dožiť... To je najhorší zo všetkých osudov."

,,S tou budúcnosť by som to nebrala až tak tragicky! " zafilozofovala pani Višňová. ,,Len je proste iná, ako si si predstavoval. A keď sa tak na teba dívam, aj zlý osud môže mať dobrý koniec! Veď sa pozri, aký krásny samorast sa z teba stal. A ako zdobíš celú záhradu!"

copyrhight Zuzana Kuglerová




Kopírovať a šíriť text alebo jeho časti bez dovolenia autorky je porušením autorského zákona