Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

piatok 4. januára 2013

Rozprávky o škriatkoch - 4. časť


Hovoriaca vločka a hojdacia sieť

Vonku chumelilo, no zdalo sa, že Babine sa tá chumelica páči.  Snehové vločky lietali okolo jej strapatej hlavy, sadali si na jej okuliare, aj na kvietkovanú kombinézu, až ju celkom zabielili. Keby bola muž, povedal by som, že sa z nej stal snežný muž. Takto sa z nej stala snežná žena. Malo to svoju výhodu a Babina hneď zistila, akú: splynula so všetkým naokolo. To preto, že nielen ona, ale aj ja a Škriatok a celá krajina bola biela.

,, To je very, very fajn!“ hudre si Babina popod nos.
Viem. Mal som sa jej spýtať na dôležitejšie veci, no mne to nedalo:
,,Čo to znamená very? A čo fajn? “
,,Až budeš chodiť do školy, milý Jakubko a učiť sa angličtinu, dozvieš sa.“ Zamudrovala znovu, ale čo už, ona má mudrovanie v krvi. Treba si len na to zvyknúť. Keďže som však nevedel o nič viac, ako predtým, zostal som smutný. Babina si to všimla. Je síce mudrlantka, ale má láskavé srdce. Nuž ma pohladila po mojich (takmer) ryšavých vláskoch a vysvetlila mi:
,,Fajn znamená dobré. A very veľmi.“
,,Veľmi dobré...“ preložil som si jej kváziangličtinu do normálnej reči. Keď mi v hlave celkom svitlo, pýtal som sa ďalej:
,,Čo je veľmi dobré?“
,,Že nás nevidieť. Že sme bieli.“
,,Aj Biela mačka je biela. Ani ju nie je vidieť?“
,,Juj, nepleť ma, Jakubko!“ hnevá sa Babina. ,,Nie je ju vidieť, lebo ušla. A nebolo by ju vidieť, ani keby neušla. Lebo nasnežilo. A biela je na bielej vždy biela. Ja mám však všetko kvietkované, ja by som svietila naširoko-naďaleko. Preto to treba brať tak, že sniežik je náš kamarát. Spojenec.“
,,Tak je, tak je.“ hudie snehová vločka, ktorá mi práve spadla na líce.
,,Ty vieš rozprávať?“ čudujem sa.
,,Viem, čoby som nevedela.“ smeje sa vločka a šteklí ma. ,,Lenže počujú ma len malé deti a večné deti, dospeláci nie.“
,,Aha..“ začínam chápať. ,,Je to niečo podobné, ako so škriatkami. Tých tiež vidia len tí, čo v nich veria. Teda malé deti a večné deti.“
,,Tak je, tak je..“ opakuje snehová vločka a hneď dodáva: ,,tak je to so všetkým, čo je živé: s ihličím stromov, s kôrou stromov, s koreňmi stromov, ba aj s ich dopukanou kôrou.“
,,A so skalami a s cestou.“ dopĺňa ju škriatok.
,,A s potokom a s rybami.“ kontruje mu snehová vločka.
Nehovorili o stromoch, ihličí, popukanej kôre a potoku náhodou. Pod obrovskými smrekmi, čo rastú pri plote Babininej záhrady, sme totiž objavili stopy štyroch labiek.
,,Tadiaľto išla Biela mačka.“ šepce Babina a varovne si dáva prst na ústa:
,,Pšt, tichúčko, nerozprávajte sa tak nahlas. Čo ak je niekde nablízku? Začuje nás a dovtípi sa, že chceme oslobodiť pána Škrabku. Musíme sa k nej dostať celkom nebadane, tak, aby nás neuvidela.“
Nebadane v jej poňatí znamenalo chodiť po špičkách. Keby bolo leto, tak by nás možno prinútila ľahnúť si a plaziť sa trávou ako Indiáni. Bola však zima a my od snehu celkom bielučkí, nuž sme sa zakrádali popod stromy ako bieli duchovia. Prešli sme polovicou záhrady, keď sa Škriatok zastavil a vzdychol si:
,,Na mňa je to už priveľa. Potrebujem si odpočinúť. Keby som bol človek ako vy, možno by som vládal ďalej. Ale som iba Škriatok a aj to len v noci, čo znamená,  že som len polovičník. Cez deň je zo mňa obyčajná myš. Nevládzem tak veľa chodiť ako vy. A aj náš škriatkovský kalendár je iný ako váš, ľudský. Vašich 24 hodín je náš celý škriatkovský rok. A to sa nedá prejsť bez spánku a odpočinku.“
,,Chápem, chápem!“ chlácholí ho Babina. ,,Ak si potrebuješ pospať, tak si pospi.“
,,Ale kde?“ obzerá sa škriatok okolo seba.
,,Celkom tu blízko je celkom fajn miesto, bude sa Ti tam páčiť.“ vraví mu Babina.
Ukázala mu na roh záhrady, kde sa pyšne vypínali tri vyvrátené korene. Škriatok vyvalil oči a prekvapene sa díva:
,,To je čo?“ pýta sa Babiny prísne.
,,Nevidíš, či čo...“ hnevá sa Babina. ,,Mám ti požičiať svoje okuliare?“
,,Vidím, korene zo stromov. No kde sa tu vzali?“
,,Kde by sa vzali... Na jeseň som dala vypíliť tri smreky a...!
,,Áááááách!“ škriatkov vzdych bol taký hlboký a taký zúfalý, že mi až srdce stislo. ,,Ty si dala vypíliť tri smreky zo svojej záhrady... To si nemala robiť... Však sme Ti so snehovou vločkou vraveli, že aj stromy sú živé... Iste ich to veľmi bolelo. A ich bolesť sa teraz ako obrovské mračno rozprestiera nad záhradou. Tam kde je bolesť, sa aj stopy v snehu mýlia. A všetky cesty. Nikdy nenájdeme môjho synčeka Škriatulinčeka.“
Jeho smútok bol taký veľký, že sa aj Babina zarazila.  Vzala Škriatka do dlane a súcitne mu vraví:
,,Neboj sa, nájdeme ho. A s tými stromami je to inak. Ich bolesť nás nepomýli. Je liečivá.“
,,Ako môže byť bolesť stromov liečivá!“ hundre škriatok, no vidieť, že je zvedavý na Babinine vysvetlenie.
,,Lebo je to bolesť z obetovania sa.“ hovorí mu Babina. ,,Tie tri stromy boli veľmi choré. Napadli ich lykožrúty. To ti je najhorší stromový bacil, veľmi rýchlo sa šíri. Nuž – vedeli tie tri chúďatká, že ak sa neobetujú, padnú za obeť lykožrútom aj ich ďalší priatelia, príbuzní, sestry a bratia, bratrance aj sesternice.  Nemysli si, že som si nepýtala ich súhlas, kým som ich dala vyťať. Sami mi povedali, že nech spravím to, čo je potrebné. Ale predtým som im musela sľúbiť, že nechám v záhrade kus z nich, na pamiatku. Nuž som si nechala ich korene. Očistila som ich od kôry, od lykožrútov, nalakovala – a teraz sú tu ako ozdoba.“
Škriatok mlčky počúval jej slová. Zdalo sa, že mu jej vysvetlenie stačí. Babina ho odniesla k najväčšiemu koreňu a povedala:
,,Pozri sa, ten strom je aj po svojej smrti užitočný. V lete mi slúži ako kvetináč. Mám na ňom kopu muškátov. A v zime... Tu ti spletieme tri tenké korienky, čo trčia z hlavného koreňa a urobíme Ti hojdaciu sieť. Bude sa ti v nej skvelo spať.“
Ako povedala, tak aj urobila.
Škriatok si ľahol do siete z korienkov, pohojdával sa v nej sem aj tam a pritom si mrmlal:
,,Áno, to by mohlo byť... Vyzerá to na celkom slušné býva...  (zazíval tak, že mu bolo vidieť až do brucha) ... nie...

A spal.