Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

piatok 4. januára 2013

Rozprávky o škriatkoch - 3. časť


Praženica a drak


Vykľulo sa vajce von z vreca. Čo to tu táram. Rozprávka vraví inak. Vraj sa vajce vybralo na vandrovku. Ale to sú len také rečičky. Žiadne vajce sa nikdy nevybralo na žiadnu  vandrovku. Ani to Babinine. To rovno poputovalo na panvicu, za ním druhé, tretie, štvrté. Stala sa z nich výborná, žltučká praženička. Žltučká preto, že vajcia zniesli susedove sliepky a sused ich daroval Babine pre jej pekné čierne oči. A výborná preto, že do nej poputovala aj cibuľka a kúsok klobásky. Babina miešala praženicu  varechou a pritom vysvetľovala mne aj Škriatkovi:



,,Kým sa začneme chystať na oslobodzovaciu výpravu, musíme sa riadne posilniť.“
Nadelila nám čerstvú, voňavú praženičku na  kvietkované taniere. A vôbec, ona má všetko v Chalúpke kvietkované, nielen taniere, nielen pyžamo, v ktorom behala, ale aj periny, hrnce, dokonca aj lyžičky, vidličky a nože. Ale aby som neodbočoval. Sebe dala praženičku na najväčší tanier, mne na stredný a Škriatkovi na čajový tanierik. Sadol si na jeho okraj, vzal čajovú lyžičku a mastil praženičku do svojho brucha jedna radosť. Babina podobne. A musím spravodlivo priznať, že ja tiež. Len čo sme sa najedli, Babina nám prikázala:
,,Otočte sa!“
,,Prečo?“ čudoval sa Škriatok.
,,Lebo sa chcem prezliecť, ty hlúpy...“ škaredila sa.
Z toho som usúdil, že sa nepatrí pozerať  na prezliekajúce sa Babiny a dal som si prsty cez oči. Škriatok sa zariadil podľa mňa a urobil to isté. Babine to však nestačilo. Či sme chceli, alebo nie, museli sme sa otočiť.
Napokon to s tým prezliekaním ako tak zvládla. Luskla prstami, čo bolo znamenie, že sa už môžeme na ňu znovu pozrieť. Musím uznať, že vyzerala celkom fešne. Hlavu mala síce ešte stále strapatú a na nose tie nemožné okuliare, ale inak... no, skrátka povedané, celkom som pyšný na to, že mám takú Babinu akú mám. Ani nie príliš chudú, ani nie príliš tučnú. Ona síce vraví, že pár kilečiek by sa jej zišlo zhodiť, ale ja mám rád, keď je taká  mäkkúčka, ako je. Obliekla si kvietkovanú kombinézu, cez ňu hrubý kvietkovaný opasok, za aký by sa nehanbil ani Jánošík, na nohy si navliekla kvietkované gumáky. Páčila sa mi, no Škriatkovi sa pri pohľade na ňu skrútil od údivu nos.
,,Načo sú ti gumáky?“ pýta sa jej prekvapene.
,,Nikdy nevieš, kadiaľ povedie naša cesta.“ mudruje Babina. ,,Keď pôjdeme po suchom, môžem kráčať bosá, keď po mokrom, gumáky sa zídu.“
Škriatkovi azda vysvetlenie stačilo, pretože sa prestal pýtať. Alebo jednoducho stratil reč, keď videl, čo všetko ďalej Babina stvára. Otvorila kuchynskú linku a začala sa v nej prehrabávať.
,,Kam som to len strčila...“ hundrala si popod nos.
Kým som sa stihol spýtať, čo, nadšene zvýskla:
,,Aha, tu je!“
Vytiahla zo zásuvky, v ktorej má všetko okrem modrého z neba, malý vreckový nožík. Tým však neskončila a hrabala sa v zásuvke ďalej. Pribalila ku nožíku povrazové klbko, zapínací špendlík, lepiacu pásku, nakrátko ostrúhanú ceruzku, gumu, a ešte pár ďalších drobností. Vopchala si ich do vrecká na kombinéze a zahlásila:
,,Tak, sme hotoví. Môžeme sa vydať na cestu.“
Mal som na jazyku, že treba umyť taniere, z ktorých sme zjedli praženičku, aj panvicu a vyhodiť škrupiny z vajíčok do smetí. Lenže kým som sa stihol spamätať, Babina ma chytila za ruku a povedala:
,,Poďme Jakubko, nech pán Škrabko nemusí dlho čakať na svojich vysloboditeľov.“
Patrilo by sa, aby som aspoň trochu opísal, kadiaľ viedla naša cesta. Nuž, dá sa to jednoducho a krátko: z kuchyne do obývačky (a aby som bol celkom presný, pred varením praženičky musela viesť zo spálne do kuchyne), z obývačky do predsiene. Tam sme narazili na prvú prekážku: obrovského draka. Kde sa vzal, tam sa vzal. Jednoducho stál pred nami a nechcel nás pustiť. Našťastie nebol zo železa a nechŕlil oheň. Bol zo skla a vyzeral celkom neškodne. Len tam stál ako také megero! Uff, neviem síce, čo to slovo znamená, ale Babina ho často používa, tak si myslím, že bude výstižné.
Drak sa díval na nás, my na neho – a každý čakal, čo sa stane. Prvý to nevydržal škriatok. Šľahol svojim myšacím chvostom a prísne vraví drakovi:
,,Pusť nás, lebo, lebo...“
Nevedel, čo dodať a tak ďalej zamračene hľadí na draka. Snáď si myslel, že ho tým prísnym pohľadom odoženie.  Ale drak nič. Škriatok vytiahol maličký mečík -  vyčaroval si ho z konca myšacieho chvosta – a pustil sa do draka. Ale ten znovu nič, bodanie škriatkovského meča vôbec necítil. Tak som sa doňho pustil ja. Holými rukami. Chcel som ho odtlačiť. No on sa nedal. Len tam stál a stál a stál.
,,Nechajte to na mňa!“ zahlásila dôležito Babina.
,,A čo chceš spraviť?“ pýta sa jej škriatok. V jeho hlase bolo cítiť nielen obavu, ale aj trochu znechutenia. Očividne si myslel, že Babina sa robí príliš dôležitá. Alebo že sa naparuje. Alebo že sa tvári ako najmúdrejšia ženská na svete. No Babina si tón v jeho hlase vôbec nevšimla. Len mudrlantsky zafilozofovala:
,,Bude stačiť, ak sa na vec pozrieme z iného pohľadu.“
,,A to už ako?“ chcel som vedieť.
,,Takto. Možno že sklenený drak ani nie je sklenený drak.“
,,A čo by potom mal byť?“ čudujem sa.
,,Prizri sa mu lepšie, milý Jakubko. Vidíš niekde, žeby mal dvanásť hláv?“
,,Nie!“ priznávam poctivo.
,,Aj jedna stačí!“ odvrkol škriatok, ešte vždy popudený Babininým mudrovaním.
,,Aha, takže jedna.“ usmieva sa potutlene Babina. ,, Tak mi ju ukáž, kde je...“
,,Ani tá tu nie je...“   frfle škriatok.  ,,Ale to neznamená, že ak drak nemá hlavu, že nie je drak. Možno mu ju predtým niekto odťal.“
,,Tak by mal mať aspoň chvost. A dračie laby. A na labách dračie pazúry. Vidíte ich niekde?“
Začal som si očiť oči, no nech sa dívam ako dívam, nevidím ani dračí chvost, ani dračie laby, ani dračie pazúry.
,,Nie sú tu.“ hlásim napokon výsledok svojho očenia.
,,A čo je potom toto tu?“ bodá škriatok mečom do skla pred sebou.
,,Veď vravím, že treba zmeniť uhol pohľadu. Vy ste videli skleneného draka, ja vidím sklenené dvere. Síce zamknuté, no aby sa odomkli, stačí maličkosť: kľúč.“
Ovisla nám sánka a obaja sme sa so škriatkom pozreli lepšie pred seba. Ej, bisťu, tá Babina má pravdu! Naozaj to boli sklenené dvere, a draka sme z nich urobili my dvaja – ja a škriatok.
Obaja klopíme oči dole k zemi. Od hanby. No čo už, pravda býva občas zahanbujúca.
Kým sme sa my hanbili, Babina zobrala kľúč od dverí a odomkla.