Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

utorok 18. decembra 2012

Rozprávky o škriatkoch - 1. časť

Škriatulinček, škriatkov synček


Sedela na okne a pozerala sa cez sklo do izby. Veľká, biela, s tmavohnedými škvrnami na ligotavej srsti.  Babina sa na ňu zaškerila tým svojím typickým úsmevom, stiahla kútik na tej strane úst, kde jej chýbal zub. Podotýkam, že jediný v jej inak celkom slušnom chrupe. Mačky mala rada, ale táto jej bola podozrivá. Nečakala na salámu, či na zvyšok rizota, ako iné mačky, čo chodievali do Babininej záhrady. Mala vyhliadnutú inú korisť.
Babina to samozrejme nevedela. Mačka by sa jej možno aj páčila, keby, keby... Keby nebola taká zvláštna.  Trónila na podokenici, medzi kvetináčmi, z ktorých trčalo ihličie s vianočnými ozdobami. Niekto by si ju mohol pomýliť aj so sochou, pravda, okrem mňa a mojej Babiny.
Kto vie, ako dlho tam tá biela mačka sedela...  Babina stiahla roletu a natriasla periny. Má rada, keď sú mäkkučké, ľahučké. Ešte chvíľu si čítala a potom zhasla svetlo.
Poznáte to padanie do spánku. Najprv vnímate zvuky, no postupne odchádzajú do diaľky, sú stále slabšie a slabšie, tíchnu, pretože po špičkách prichádza sen.
Prichádzal aj ku Babine. No skôr, ako celkom zaspala, slabnúce zvuky zosilneli, premenili sa na škrabkanie. Dlhé – škriaiaiaiaiaiaiaiaiaiab, a krátke – škriab.  Prebralo ju to z polospánku, zamrvila sa, otočila na druhý bok. Škriabkanie stíchlo, akoby v jednej náhlej chvíli znehybnelo.  Babina znovu začala padať do spánku. Vtedy zvuky zas zosilneli. Prevrátila sa z boku na brucho, dala si na hlavu vankúš –  škriabkanie stíchlo a Babina si vydýchla. Spánok jej už už sadol na viečka, keď sa za ňou znovu ozvalo: škriaiaiaiaiaiaiaiab, škriab.  Napla uši a započúvala sa. Stihla sa pritom trochu pomrviť, nuž škrabkanie stíchlo. Tak sa tvárila, že tuho, tuho zaspala.
,,Už sa môžeš ísť pozrieť, synak...“  zaznel hlas, ktorý v prvom okamihu pripomínal zapišťanie myši.
,,A čo tá obrovská obryňa v posteli?“ zaznel druhý hlas, vlastne ani nie hlas, iba hlásoček.“
,,Tej sa nemusíš báť. Je síce veľká, ale neškodná. Hovoria o nej, že má dobré srdce. A okrem toho spí ako drevo.“
Babina vedela, že ak chce svojich tajomných návštevníkov vidieť, musí sa naozaj tváriť ako spiace drevo.  Ani sa nepohla, iba začala pravidelnejšie a hlbšie dýchať, dokonca občas aj zachrápala!
Ale nikoho neuvidela, veď bola velikánska, prevelikánska tma. Zato však cítila šteklenie periny. Veru, veru, jej perina bola riadne šteklivá. Možno pre to, že tie dve bytosti, čo sa pred chvíľou rozprávali, po nej behali hore dole. A keďže je šteklenie nákazlivé, tak nakazilo aj Babinu. Urobila obrovské:
,,Hap čííííííííík, hapčíííííík!“
A keby ho urobila len raz. Ona ho urobila rovný tucet, čo znamená, že dvanásť krát. Perina nadskakovala, hore a dole, ba dokonca aj dole a hore, od postele až po plafón. A tie dve neviditeľné bytosti samozrejme skákali spolu s perinou, na ktorej pred chvíľou behali.  Nielenže skákali, ale aj vydesene kričali:
,,Jaj! Jajajajajajajaj! Jujuj. Júúúúúúúúj!“
,,Tak dosť!“ zvolala Babina a šťukla vypínačom.
Práve vtedy perina klesla dole a spôsobne prikryla Babinine kvietkované pyžamo. Spolu s perinou spadli z priestoru pod plafónom aj tie dve bytosti, čo boli dovtedy neviditeľné. Malinké, malilinké, jedna menšia ako druhá. Inak povedané, jedna ako môj malíček a druhá ako môj necht.  Babina na nich vyvalila oči a s údivom sa pýta:
,,Kto ste zač?“
,,Čo nevidíš?“ urazene sa ozvala tá väčšia.
,,Vidím, ale aj tak neviem.“ odpovedá im Babina.
,,Tak hádaj.“
,,Mám hádať? A čo som Zlatá priadka, aby som ti hádala meno ako Martinkovi Klingáčikovi?“
,,Vidíš, zablúdila si do rozprávky,“ mudruje tá väčšia bytosť. Rozprávka ti aj pomôže.“
,,Takže rozprávka, vravíš...“ zamyslela sa Babina.
,,Uhm...“ zaznela odpoveď.
,,Tak dobre, budem hádať.  Nebodaj si... škriatok.“
,, Veru, veru, som, a to nie hocijaký. Vlastne som aj medzi škriatkami trpaslík, takže som trpaslíči škriatok. A toto je môj synček Škriatulinček.“
Babina   sa díva na tie dve malilinké bytosti, ktoré sedeli na jej perine, aj hlavou krútila, veď škriatkovia patria do rozprávok, nie do jej chalúpky... Potom sa na nich prísne zadívala a pýta sa ich:
,,Prečo ste sem prišli?“
,,Potrebujem tvoju pomoc.“ odpovedá starší škriatok.
,,Potrebuješ? Prečo len ty?“ diví sa Babina. ,,Tvoj synček Škriatulinček pomoc nepotrebuje?“
,,Ja ju nechcem pre seba, ale pre neho. Prosím ťa, nemohla by si z neho urobiť svojho domáceho škriatka?“
Babina od údivu otvorila ústa.
,,Čo... Čože? Domáceho? A prečo?“
,,Je to jediný spôsob, ako ho zachrániť. Vieš, odvtedy, čo ľudia prestali veriť na rozprávky, tak sa my škriatkovia cez deň musíme premieňať na myši. Len v noci máme svoju naozajstnú podobu. A vy tu máte plno mačiek... „
,,To je pravda.“ súhlasne prikývla Babina. ,,Jedna z nich mi každý deň sedí na okne a díva sa dnu.“
,,To je striga Beluša.“ Smutne vraví škriatok. ,,Robí si veľký zálusk na Škriatulinka. On je totiž predurčený...“
,,Predurčený, predurčený...“ mrmle si Babina popod nos. ,,A načo, prosím ťa?“
,,Aby zrušil svoju myšaciu kliatbu. No stane sa to len vtedy, ak si ho nejaká dobrá duša, čo ešte verí na rozprávky, položí na dlaň a dá mu meno. Tak z neho spraví domáceho škriatka a on sa už nikdy nepremení na myš.“
,,Aha, chápem...“ prikývla Babina a natiahla prst. ,,Tak poď, drobček, porozprávame sa.“
Škriatulinček váhavo vyšiel spoza otcovho chrbta, kde sa dovtedy ukrýval a pomaly cupkal po Babininom prste, až kým sa neocitol blízko jej oči.
,,Čo sa týka mena, s tým nie je žiaden problém.“ vyhlásila Babina. ,,Je to skôr o tom, či sa aj ty chceš stať mojim domácim škriatkom, alebo si myslíš, žeby sa na to mohla nájsť vhodnejšia osoba ako ja.“
,,Chcem...“ zapišťal Škriatulinček a jeho hlas sa veľmi podobal pišťaniu myši.
,,Tak dobre!“ vydýchla si Babina. ,,Keď inak nedáš, krstím ťa na Škraboša.
,,Uff...“ pokrčil nosom starší škriatok. ,,Divné meno... Prečo si ho nazvala práve tak?“
,,Pretože doteraz ma každú noc budilo vaše škriabanie. Teraz mi však povedz, čo taký domáci škriatok vlastne robí.“
,,Akože čo... Chráni ťa... Teba, tvoj dom, a všetkých, čo v ňom žijú.“
,,Chráni? Všetkých? Aj môjho vnúčika Kubíka? (tým myslela mňa:-)
,,Aj." 
,,Doteraz som si myslela, že mám Škriatulinčeka chrániť ja... Pred mačkami.“
,,Volaj ho menom, čo si mu dala. Ty si ho už zachránila, pretože sa už nikdy nepremení na myš. Preto je Ti raz a navždy zaviazaný a jeho úlohou je chrániť ťa.“
,,A čo ty?“
,,O mňa sa neboj... Aj keď sa zo mňa stane cez deň myš, ja sa o seba postarám. Viem, ako mačkám uniknúť. Dôležité je, že si pomohla môjmu synčekovi.“
,,A teba nezachráni, keď dám meno aj Tebe?“
,,Nie... Ja som zakliaty raz a navždy. Ale ako vravím, o mňa sa nemusíš báť. Len sa mi dobre staraj o synčeka.“
Len čo to dopovedal, zmizol. Stratil sa v škáre medzi drevenými parketami. Škriatulinček sa zakabonil, ako keby mu náhle prišlo do plaču,  pohol sa, asi chcel utekať za otcom, no potom sa zháčil a pozrel sa na Babinu:
,,Kde budem spávať, moja pani?  Kde bude moja postieľka? Kde stolík so stoličkou? A pohár na mliečko?  Tanierik na polievku?“
,,Ja ti dám, že pani... „ zahundrala Babina. ,,Nie som žiadna pani. A budeš bývať v zápalkovej škatuľke. Spravím ti zo zápaliek postieľku, stôl aj stoličky. Len mi už nikdy nevrav pani.“
,,To nemôžem. Som tvoj domáci škriatok a ty si moja pani.“
,,Nedáš si povedať?“
,,Nedám!“
,,A dáš!“
,,A nedám.“
,,A dáš!“
,,A nedám.“

Takto sa začala prvá hádka medzi mojou Babinou a jej domácim škriatkom Škrabošom. A že ja tú svoju Babinu poznám ako vlastné deravé papuče, tak viem, že sa hádajú až dodnes.