Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

nedeľa 14. októbra 2012

Slovenskí nomádi na cestách sveta


Na prelome devätnásteho a dvadsiateho  storočí vládla v Javorníkoch  zima. Z oblohy sa sypali husté biele chuchvalce, dávali nehu prísnym kopcom naokolo. Snehový zával prikryl aj poľnú cestu, čo viedla do údolia, učupeného v ohybe riečky Rovňanka. Aké tajomstvo sa tu skrývalo?

Bola to malá drevenica, s pitvorom, izbou a začmudenou kuchyňou. Do večernej tmy sliepňalo okno, prežiarené svetlom petrolejky. Prezrádzalo, že v drevenici sa čosi deje. Rodilo sa v nej dieťa. Mladá rodička vykričala do sveta svoju bolesť. Keď sa z nej vyplavil nový život, do ticha zazvonila otázka: „ Čo je to, chlapec, či dievča!“ „ Chlapec!“ zaznela odpoveď. Vtedy sa stala nevídaná vec. Babica, ktorá pomáhala žene pri pôrode, zobrala z kúta ťažkú drevenú lopatu so širokým lopárom a otvorila okno na izbe dokorán. Položila dieťatko na lopár a vystrčila do zasneženej zimy. Pritom mu hovorila:
„ Pôjdeš svetom, moje, svetom...“
 Takto sa rodili drotári.

Nikto však nevie, kedy sa narodilo drotárstvo, kde možno datovať jeho začiatky. Predpokladá sa, že to bolo niekedy v prvej polovici osemnásteho storočia. Kráľovstvom tohto vycibreného kumštu sa stala rozložitá obec, ležiaca v srdci Javorníkov, ktorú dnes poznáme pod názvom Veľké Rovné. O ťažkých začiatkoch drotárstva, jeho sláve i zániku nám porozprávajú príbehy niekoľkých veľkorovnianskych drotárov.

Sťahovaví vtáci – hauziráci
Juraj Drotárik nebol pôvodne drotárom. Bol to však zrejme on, ktorý dal meno novému remeslu. Žil okolo roku 1850 a živil sa furmankou. Nosieval na dolniaky med, sušené, čerstvé ovocie a iný tovar. Medzi iným i kotúčiky drôtov. Všimol si, že gazdiné, u ktorých sa s furmankou zastavoval, majú v kuchyni opotrebovaný riad. Európa sa vtedy zmietala v záchvate napoleonských vojen. Vojna poskytovala málo peňazí na kúpu nových hrncov. Rakúske gazdinky dôverovali rukám slovenského furmana. Dali mu poflekovať popukaný  riad. Tak Juraj zistil, že si z drôtu môže spraviť výnosné remeslo. Čoskoro nechal furmanku furmankou a vybral sa do sveta s drevenou krošňou na pleciach. Výnosné remeslo inšpirovalo aj jeho vrstovníkov. Pripojili sa k nemu a prebrázdili celú Rakúsko-Uhorskú monarchiu. V západných oblastiach, kde sa domu nehovorilo dom ale haus, im dali zvláštne meno: hauzíri. Tak vzniklo pomenovanie:  hauziráci.

Drotárske rajóny a tajná hantýrka
Mnohí z drotárov si spočiatku zarábali na svoj chlieb v drsných podmienkach vojnou zničenej krajiny. Žiarlivo strážili každý dom, v ktorom našli prácu. Aby si vzájomne neukrajovali z ťažko vydreného krajca, rozdelili si svet na rajóny. K drotárskym rajónom sa viaže zvláštna povesť. Rozdelil ich vraj medzi svojich štyroch synov drotársky kráľ, keď ležal na smrteľnej posteli. Prvému synovi zveril Rakúsko – Uhorsko, Nemecko, Anglicko a Škandináviu, druhému Južnú a Severnú Ameriku, tretiemu cárske Rusko a Áziu. Najmladšiemu zostala Afrika. Keďže však toho najmladšieho babica na drevenej lopate držala v tuhej zime dlhšie, ako mala, čoskoro dostal zápal pľúc a zomrel. Preto Afriku drotári dodnes neprešliapali.
 Možno to bolo tak, ako vraví povesť a možno trochu inak. Rozdelenie na rajóny však bolo medzi drotármi posvätné a beda bolo tomu, kto ho nerešpektoval. Drotári sa poznávali podľa tajnej reči, argotu. Ak zistili, že je v ich rajóne nejaký drotár, ktorý tajnú reč neovláda, vyhľadali ho a dali mu riadnu nakladačku.

Jozef Belon – prvý drotársky kráľ
Vráťme sa však k tomu holánikovi, ktorého pôrodná babica cez otvorené okno vystrčila do zasneženej zimy. Krst na lopate zažil aj Jozef Belon. Začínal ako drotársky učeň, džarek. V tom čase už boli drotárske chodníčky vyšliapané a mnoho majstrov si založilo v ďalekom svete prosperujúce dielne. Patril medzi nich aj Belonov strýko. Ten chodieval každý rok do rodnej dediny vyberať chlapcov do učenia. Na prosby svojej sestry vzal za džarka aj synovca Jozefa. Zaviedol ho do Petrohradu, kde mal zriadenú dielňu. Tu sa vyučil Jozef na tovariša. Prvý rok dostával 50 kopejok, druhý 100 a na tretí 150. Čoskoro pochopil, že budúcnosť drotárstva nespočíva iba v ohýbaní drôtov a flekovaní hrncov. Nebol prvý, čo začal s plechárčinou, priviedol ju však do umeleckého kumštu. Osamostatnil sa a vytvoril si svoju vlastnú dielňu. Začal v nej vyrábať atraktívne výrobky, ktoré čoskoro padli do oka ruskej šľachte. Nejeden z krásnych ruských kávovarov s čajovými a kávovými súpravami pochádza z Belonovej dielne. Belon zašiel až za kraj drotárskych možností a začal kombinovať plech so sklom a keramikou. Jeho nápaditosť sa mu vyplatila. Čoskoro si mohol otvoriť ďalšiu dielňu. Bolo to pri gruzínskych hraniciach, v meste Tbilisi. Gruzínci, podfarbení orientálnym vkusom, vo veľkom kupovali výrobky slovenského drotára. Ich dopyt nestačil Jozef  Belan kryť. Preto použil obľúbenú taktiku svojho strýka a po rokoch sa vrátil do rodného Rovného, aby odtiaľ vzal džarkov pre prosperujúci podnik. Chodieval po nich každý rok. Tí, ktorí prežili učňovské roky v jeho dielňach, dodnes o ňom rozprávajú ako o  drotárskom kráľovi.

Z drotára ropný magnát
Jozef Belon nebol jediný drotár, ktorému prischol titul „kráľ“. Týmto lichotivým pomenovaním volali aj Imricha Dotčara. Začínal ako väčšina jeho vrstovníkov. Dedo drotár, otec drotár, čo iné mu zostalo, ako si v detských rokoch zavesiť drotársku krosničku na chrbát a stať sa džarkom? Povráva sa, že prvý raz ani nešiel na svojich, že ho otec ako štvorročného chlapca niesol v krosni. Spolu s ním prešiel Poľsko i Rusko. Zatúlal sa až k hraniciam Ázie, do mesta Samarry. Tu ho už omrzelo putovanie. Rozhodol sa, že zapustí korene. Podľa dobového drotárskeho zvyku si otvoril obchod – dielňu a predával v nej svoje výrobky. Darilo sa mu, kopejka pribúdala ku kopejke a rubeľ k rubľu. Vtedy mal veru rubeľ inú hodnotu. Na váhach bankárov vážil viac než dolár. Drotár Imrich však neukladal ruble do banky. Rozhodol sa, že kúpi v Samarre verejné osvetlenie. Bolo to koncom osemnásteho storočia, kedy bolo svetlo v nočných uliciach zvláštnosťou. Práve v tom čase začala drotárska dielňa v Sammare vyrábať čudný tovar – plechové lampáše. Bolo však do nich treba petrolej. A ten bol drahý. Preto sa drotár Imrich rozhliadol po okolí, kde by ho mohol kúpiť za lacnejší peniaz. Objavil Kaspické more. V ňom poloostrov, ktorý domorodci nazývali Apšeron. Dopočul sa, že na tomto neúrodnom a mŕtvom poloostrove vyviera ropa. Nuž kúpil za drotárske peniažteky aj ten. Dal spraviť ropné vrty a vyrábal zo svojej vlastnej ropy vlastný petrolej. Stal sa prvým slovenským ropným magnátom a kráľom svietiaceho pouličného lampáša.

Drotárska nevesta
Kým veľkorovnianskí drotári ako nomádi putovali po cestách sveta, čakali na nich doma nevesty. Pre nich neplatilo to, čo si hovorili ostatné dievčatá z toho kraja:
Keď má dievča dvanásť, tak ho češ, keď má dievča šestnásť, tak ho strež,
po dvadsati ďakuj tomu, kto ti vezme dievča z domu.
Hodno bolo totiž dievčaťu počkať na drotára, aj keď ju strigy začarovanou metlou k starodievoctvu hnali. K ženbe prvého drotárskeho kráľa, Jozefa Belona, sa viaže veselá príhoda. Išlo mu už na tridsiatku a patrilo sa, aby si zašiel domov po nevestu. Vybral sa cez celé Rusko do Rovného, aby si medzi tamojšími dievkami nejakú vyhliadol. Dozvedeli sa o tom rovnianske dievčatá. Hľadali spôsob, ako si drotárskeho kráľa uchmatnúť pre seba. Neváhali dať na svoju krásu posledné groše z mamkinej truhlice. Drotár Jozef prišiel do rodnej dediny a hneď ho na námestí roj vyfintených dievčat vítal. Jedna z nich mu aj padla do oka. Chcel ju spoznať bližšie. Preto sa večer po zotmení potajomky vybral pod jej okno. Nazrel cez poodhrnutý „firhánok“ dnu. Vyhliadnuté dievča sedelo v drevenej kadi tak, ako ju boh stvoril. Pri ňom stála jeho mať a o chrbát mu surové vajíčka rozbíjala. Pritom si mrmlala zariekanku:
„Priveď drocára, bože k nám, nech mu za ženu svoju dievku dám.“
Rozbité vajcia neskončili v drevenej kadi. Mať ich lyžicou zbierala z dcérinho chrbta a dala do smaltovaného hrnčeka. Drotárovi Jozefovi učarovala dievčenská belostná krása. Na druhý deň sa vybral za gazdinou, že si jej dcéru vypýta za ženu. Keď ho gazdiná zbadala, hneď sa zvŕtala okolo neho. Posadila ho za stôl a núkala ho:
„Spravím ti takú praženicu, na ktorú nikdy nezabudneš.“
Drotár prikývol. Gazdiná rozpustila na panvici bravčovú masť, nakrájala klobásku i cibuľku a popražila ich. Potom siahla po smaltovaný hrnček na drevenej polici. Mala v ňom vajcia, ktorými večer svojej dcére chrbát umývala. Tie vyliala na panvicu. Keď to drotár uvidel, vyskočil na rovné nohy, poďakoval sa gazdinej, že ho už hlad prešiel a pobral sa kade ľahšie. Vrátil sa do Tbilisi, kde si vzal za ženu dcéru gruzínskeho atamana. Tá si síce z vaječných žĺtok pleťovú masku robila, nikdy mu ich však nehádzala do praženice.
Drotárský kráľ nevedel, že sa gazdiná riadila poverou, podľa ktorej sa jej dievka len vtedy šťastne vydá, ak ženích zje také vajcia, ktoré jej večer pred pytačkami na chrbte rozbije. Rovnianske dievčatá sa však ešte dlho poverami riadili, aby si bohatých drotárov uchytili.

Druhá svetová vojna pochovala v troskách slávu slovenského drotárstva. Zostali po nej len exponáty v múzeách a spomienky na nevšedné drotárske osudy. Slováci však majú byť na čo pyšní. Iné národy majú kniežatá a kráľov, my máme drotárov. Aj vďaka ním mnohí ľudia vo svete spoznali Slovensko dávno predtým, ako sa stalo samostatným štátom a bolo iba súčasťou Rakúsko – Uhorskej monarchie. Rovnianskí drotári došli do všetkých svetadielov. Dokonca aj na Madagaskar a Nový Zéland. Priniesli odtiaľ nielen poznatky o vzdialených a cudzích krajinách, ale aj nové spoločenské podmienky, kultúrny a ekonomický rozmach, ktorý je na obci Veľké Rovné vidieť až podnes.