Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

štvrtok 27. septembra 2012

Povesti o Turkoch


výber povestí z knihy Turkova stupaj


Johankine slzy                                                   

               (povesť z Hlbokého)


V časoch, keď sa na území hornotrenčianskej stolice objavili Turci, žila v Hlbokom dcéra bohatého gazdu Johanka. Pekné to bolo dievča, aj šikovné, aj do tanca, malo len jednu chybu: každému pytačovi dalo košom. Johanka chcela iba takého, čo by jej do dvora vrané kone priviedol  a k otcovým roliam úrodné grunty pridal. Ibaže Hlboké rodilo chudobných mládencov. Za takými sa Johanka nerada obracala, aj keď nejeden z nich na nej oči nechal. Na onakvejšieho čakala…

Voda plynula dolu Váhom a jej vysnívaný neprichádzal. Ostala by milá Johanka na ocot, keby tam neboli Turci. Usadili sa v doline nad Hlbokým. Každý sa ich bál. Johanka si však povedala, že aj s čertom sa dá tancovať. Turecký bej mal totiž syna, ktorý si každý večer brúsil diamantovú šabličku na damascénskej oceli.
Johanka bola veľmi zvedavá, čo Turci za dedinou robia. Raz večer, keď sa zmrákalo, vykradla sa von a spoza kríkov pozorovala Turkov. Zbadala beja, ako sa opiera o vyšívané vankúše a popíja víno zo zlatého pohára. Jeho syn sedel pri ňom. Aj keď bol Turek, nebol to chlapec na zahodenie! Nohy mal bystré ako jeleň, v chrbte silu medveďa a v rukách presnosť jastrabieho úderu.
„To bude muž pre mňa!“ povedala Johanka. „Odvedie ma do Carihradu, kde je viac palácov ako maku v našej záhrade.“
Na druhý deň rozkázala matke, aby jej pripravila najkrajšie šaty z truhlice. Zaplietla si do vrkoča niekoľko farebných stužiek,  obula kordovánové čižmičky a vybrala sa tam, kde táborilo vojsko tureckého beja.
Prvý ju uzrel bejov syn. Hneď mu padla do oka. Sprvu s ňou chcel tak po turecky, schmatnúť ju za vrkoč a vtiahnuť do krovia. Potom si však povedal, že sa s tou vyparádenou líštičkou trochu pohrá. Pozval ju pred svoj stan. Tam ju posadil na turecké vankúše a nalial jej víno do pohára. Do dlhej noci jej rozprával o krásach Carihradu. Ona mu zas prezradila, že už dlho čaká na takého, ako je on, a že sa rada stane jeho ženou .
Čože by som robil so ženou, čo ani Mohameda nepozná! zasmial sa v duchu bejov syn. Keďže sa mu však dievča zaliečalo, sľúbil jej, že si ju vezme za manželku.
Johanka za ním chodila deň čo deň. Po dvoch týždňoch bejov syn spravil svadbu po turecky, bez kňaza a kostola. Jeho vojaci, janičiari, to oslávili tancom na hrotoch šablí. Po ďalších dvoch týždňoch Johanka zistila, že čaká dieťa. Ešte v tú hodinu sa vybrala povedať radostnú novinu svojmu milému. Aké veľké bolo jej prekvapenie, keď došla do doliny, kde predtým táborilo turecké vojsko. Po bejovi a jeho synovi nezostala ani stopa. Nešťastná Johanka sa vybrala hľadať neverného milého. Zamierila k horám. Keďže však bola zvyknutá len na zábavu a tanec, čoskoro ju opustili sily. Keď došla na najvyšší kopec, sadla si na zem a začala plakať. Jej žiaľ bol hlboký a srdce tvrdlo, akoby bolo z kameňa. Najprv si myslela, že ju to iba bolesť premáha. Potom však s hrôzou zistila, že sa s ňou deje čosi čudné. Nebol to iba pocit… Skutočne sa premieňala na kameň! Najprv len srdce, potom celé telo. Napokon skamenel aj vrch, na ktorom sedela. Len slzy z očí ďalej tiekli. Zmenili sa na tenký prameň vody, čo padal zo skál dole.

Ten prameň tečie dodnes. Vravia mu Hlbocký vodopád… Hlbocký preto, že je hlboký ako Johankin žiaľ. A vodopád preto, že sa naň premenili Johankine slzy.




       Zasypaní Turci                                                          

           (povesť z Hlbokého)


V časoch, keď Turci tiahli svetom, boli pekné dievčatá vzácnejšie ako zlato. Nečudo, veď ich  Turci do Carihradu brali a predávali ako otrokyne . Tie, ktoré nechceli ísť dobrovoľne, odvliekli nasilu. Napokon po dedinách nezostalo ani jedno pekné dievča.  Ak sa aj dáke našlo, mater ho radšej do pivnice skryla, len aby sa nedostalo do tureckej nevôle.

Tak to bolo aj v Hlbokom. Kým boli Turci ďaleko, hlbocké lúky kvitli od dievčenskej krásy. Len čo sa však za kopcom objavili turecké chocholy, po dievčatách nezostala ani stopa. Hlbockí mládenci sa totiž dohodli, že svoje milé ochránia. Preto rozostavili stráže na Súľovských skalách. Na tej najvyššej strážil Jurko, syn hlbockého richtára.
Turci sa zatiaľ od Považského hradu k Hlbokému blížili. Dopočuli sa, že sa tam skrýva zopár pekných dievčat. Zaumienili si, že im zdvihnú sukničky, aby sa mohli pozrieť na ich biele nožičky.
Keď Jurko zbadal približujúce sa vojsko, zdvihol valašku. Tá sa na slnku tak zaligotala, že jej svit zbadali aj jeho kamaráti, rozostavaní na ostatných kopcoch. Hneď vedeli, že treba zobrať nielen valašku, ale i rozum do hrsti.
Jurko mal už však plán dávno vyhútaný. V najhrubšej skale za Hlbokým mládenci ešte predtým prerúbali jaskyňu. Mala dva vchody – jeden široký a druhý úzky. Do tejto jaskyne  sa skryli dievčatá. Mládenci sa zas utiahli do štrbiny nad skalou. Čakali, kedy vojdú Turci do doliny.
Najprv na pyšnom koni pricválal sám bej. Za ním jeho dvanásť synov. Za synmi ostatné vojsko. Šabľami pootvárali dvere na domoch v celej dedine, dievčatá však nenašli. Dovtípili sa, že sa ukryli niekde v okolí. Začali ich hľadať, prevracať lístie v hore i trávu na lúkách. Napokon prišli až do Súľovských skál. Zastavili sa neďaleko jaskyne, v ktorej sa ukrývali dievčatá. Sklamaní, že po toľkom hľadaní nič nenašli, už sa chceli vrátiť späť. Tu zrazu uvideli, ako dve dievčatá vybehli z jaskyne a na neďalekej čistinke, priamo pred ich očami tancovali.
Jurko sa totiž dohodol so svojou milou a jej najlepšou kamarátkou, že vlákajú Turkov do prebitej skaly. Turkom sa tančiace dievčatá s bielymi nôžkami a rozvírenými sukničkami zapáčili. Bej zdvihol šabľu, aby dal vojakom znamenie. Vojsko vzápätí vyrazilo vpred. No ani dievčatá nelenili. Zdvihli sukničky ešte vyššie a poďho nazad do skaly. Turci za nimi. Vchod do prebitej skaly bol široký a vo vnútri temno, takže v prvom okamihu nič nezbadali. Až keď sa im vyjasnil zrak, uvideli v rohu jaskyne skupinu mladých dievčat.
„Chytili sme prepeličky!“ zajasal najstarší bejov syn. „Teraz nám nielen tie dve, ale všetky budú tancovať!“
Nevedeli, že na druhej strane jaskyne je východ taký úzky, že sa cezeň pretlačili len štíhle hlbocké dievčatá. Turci, oblečení do hrubých železných brnení, nemohli sa za nimi predrať. Nedostali sa cez východ. Preto sa otočili ku vchodu, ktorým vošli. Chceli prepeličky na druhej strane lapať…Na vrchu skaly ich už však čakal Jurko s kamarátmi. Schytili valaštičky a zapreli ich do skaly. Z tej sa hneď začali sypať kamene a balvany. Kým sa Turci spamätali, obidva vchody boli zasypané.

Na jaskyňu, ktorá sa stala hrobom Turkov, sa časom zabudlo. Dnes už nikto nevie, kde bola, pod ktorou hŕbou súľovských skál sa ukrýva. Pamiatka na ňu však zostala. Hlbockí mládenci totiž dali najväčšej skale meno Prebitá. Volá sa tak až dodnes.


       Dedina, skrytá v hvozdoch                                    

             (povesť z Hvozdnice) 

Turci chceli zabočiť aj do vrchov, v ktorých ležala Hvozdnica. Správu o tom, akí sú krutí a krvilační, priniesli do dediny utečenci, ktorí hľadali ochranu v Javorníckych horách.
V Hvozdnici žil vtedy bohatý a bohabojný Rovňan. Pre jeho spravodlivosť si ho Hvozdničania vybrali za richtára. Žena mu dávno umrela. Zanechala mu jedinú dcéru, Terezku. Tá otcovi vynahradila stratu milovanej ženy. Starala sa o neho, ako najlepšie vedela.  Ešte ani poriadne neodrástla z detských šiat a už otcovi na roli pomáhala, ráno ovečky z maštale na pašu vyháňala. Zastala si aj všetku prácu v dome: varila, piekla, prala. Jej otec sa vždy v čistom nosil. Na také dievča by bol každý rodič hrdý, navyše keď do krásy a statočnosti vyrástla.

Raz išla Terezka na potok košele prať. Ako tak perie, zbadala, že sa čistá a priezračná voda na krvavú mení a košele jej farbí do červena. Zdvihla hlavu, aby sa pozrela, čo sa to s potokom stalo. Kúsok nad brehom uzrela mládenca. Mal strašnú ranu na ramene a tú si umýval vo vode. Naľakaná Terezka hneď pribehla k nemu a spýtala sa ho, ako k tej rane prišiel.
„Turci napadli našu dedinu!“ odpovedal jej mládenec. „Sestru mi násilím do otroctva brali, matku zabili. Chcel som ich brániť a takto som dopadol. Ledva som pred ich šabľami do hôr utiekol!“
Terezka mu obviazala ranu. Potom zaviedla mládenca do rodičovského domu. Tam rozpovedala otcovi, o čom jej neznámy hovoril.
„Nedá sa nič robiť!“ vzdychol si hvozdnický richtár. „Musím ťa brániť pred Turkami, Terezka…. Zájdem ku kováčovi, aby mi prekul pluh na meč a na brnenie!“
Richtár odišiel za kováčom a Terezka osamela.
Turkov je priveľa. pomyslela si. Otca mi premôžu a zabijú. Musím sa obrániť sama. A nielen seba, aj ostatných treba zachrániť…!
 Zašla do izby, kde mal otec ukrytú richtársku truhlicu. Vybrala z nej všetky zlatky. Zviazala ich do bielej šatky a vložila si ich do záhrenia. Zabočila aj do komory, kde mali uloženú poživeň. Nabrala slaniny, klobásy, údené i buchty, čo ráno napiekla. To všetko dala do batôžka a pohla sa k dverám.
Zranený mládenec, ktorý ju sledoval z kúta kuchyne, sa jej opýtal:
„Kdeže sa zberáš, Terezka?“
No ona mu neprezradila svoj úmysel, len chcela vedieť, kde má Turkov hľadať. Na mnohé naliehanie  jej prezradil, že sídlia neďaleko cesty, čo vedie do ich dediny. Terezka sa tam v tom okamihu vybrala. Chcela byť čím skôr pri Turkoch, a tak si skrátila cestu cez hvozdy. Vynorila sa z druhej strany, odkiaľ Turci nikoho nečakali. Kľakla si s batôžkom najchutnejších dobrôt na chrbte a kolenačky sa pobrala rovno k tureckému agovi. Ten sa práve veselil so svojimi štyrmi ženami v zlatom vyšívanom stane. Janičiari, čo strážili stan, všimli si krásne dievča. Upozornili agu na to, že sa k ním blíži biela a nežná prepelička.
Aga vybehol zo stanu. Terezka pred ním prestrela obrus a ponúkla ho, aby sa s ňou najedol. Aga sa nedal núkať. Holými rukami sa pustil do šunky, do klobásky i do slaninky. Najviac mu chutili buchty, čo ráno Terezka napiekla.  Keď Terezka videla, že je v dobrej nálade, osmelila sa. Vytiahla spoza záhrenia batôžtek so zlatkami a dávala ho agovi.
„Čo mi to dávaš?“ opýtal sa jej prekvapený Turek.
„Výkupné za našu dedinu!“ odvetila mu Terezka. „Budeme vám dávať toľko každý rok, ak nás necháte na pokoji a obídete nás.“
Lakomý aga ponuku prijal. Len požiadal Terezku, aby vždy k výkupnému pribalila aj všetky tie dobroty, ktoré mu prestrela pred stanom. Potom rozkázal janičiarom, aby Terezku odprevadili na koňoch do dediny. Tá sa však vyhovorila, že má zdravé nohy a že ju netreba odprevádzať. Šibla bokom do hvozdov a zmizla spred ich očí.
 
Turecký aga dodržal sľub. Pre výkupné, ktoré mu krásne dievča donieslo, obišiel Hvozdnicu a išiel plieniť inde. Iní zas hovoria, že sľuboval plano, robil si zálusk na Terezku.  Nechcel to však dať najavo pred svojimi štyrmi ženami, ktoré zo stanu všetko sledovali. Počkal, kým sa zvečerí. Potom poslal janičiarov do húšťav, v ktorých zmizla Terezka. Tí však v hvozdoch zablúdili a nikdy dievča nenašli.
Aj preto sa Hvozdnici hovorí Hvozdnica…
Turci odišli a Terezka sa vydala za mládenca, ktorého našla pri potoku. Starala sa o neho tak dobre ako o otca.  Aby sa k ním Turci už nikdy nevrátili, každý rok piekla lekvárové buchty. Kládla ich na kraj cesty, ktorá viedla od považského panstva k Hvozdnici. Keď umrela, robili to po nej ostatné hvozdnické dievčatá. Tento zvyk zostal, aj keď sa z doliny Turci nadobro vytratili. Buchty si z kraja cesty rozoberali okoloidúci pocestní a žobráci.



Šťastný dukát zo Stráže                                               

          (povesť zo Stráže) 

Hovorí sa, že v časoch, keď na Slovensko tiahli Turci, dal gróf Pongrác zavolať pod Želhosť najzručnejších kováčov. Chcel od nich meč, čo každého Turka porazí. Najstarší kováč mu vraví:
„Aj by sme ukuli, pán gróf, nemáme tu však kováčske vyhne ani strechu nad hlavou. Ako máme kovať?“
Preto im dal gróf postaviť dedinu, Strážu. Odvtedy tam vraj rod kováčov neustále žil a neustále železo kul.

Po rokoch sa tam narodil aj zázračný kováč Jurko. Toho stretlo šťastie, ešte kým bol chlapča. Matka ho raz poslala do hory bylinky zbierať. Prišiel až k rokline, čo viedla do hlbokej skaly. Jurko chcel vedieť, čo sa v skale skrýva. Vošiel dnu. Našiel tam čudného starca s dlhokánskou bradou. Bol to sám Želhosť, vládca železného vrchu. Tomu sa zvedavé chlapča ihneď zapáčilo. Zavolal ho, aby sa usadil vedľa neho k ohňu, a začal ho skúšať:
„Ak zostaneš so mnou, dám ti všetko zlato sveta.“
„Načo by mi bolo zlato!“ zasmial sa Jurko. „Ja mám radšej horu.“
„Čože máš z hory?“ skúšal ho ďalej starec. „Iba v nej vietor píska a severáky dujú. Za zlato si však kúpiš, čo len chceš. Dom, statok i bohatú nevestu!“
„Aj keď v nej vietor píska, nevymením ju! Kam by som chodil píšťalku z brezy krútiť?“ spytuje sa Jurko. „Hora je moja priateľka. Keď je zle, ochráni ma. Keď dobre, s ňou je mi ešte ľahšie pri srdci. Je mojím domom aj statkom zároveň. A nevesty mi zatiaľ netreba.“
Starec videl, že chlapca neprehovorí. Povedal mu:
„Natiahni ruky nad oheň. Dostaneš taký dar, aký nemá žiaden kováč.“
Jurko ho poslúchol. Na jeho počudovanie ho oheň nepálil, len sa mu do rúk vliala zvláštna sila. Vzápätí sa s ním starec rozlúčil a poslal ho nazad za matkou.
Tá sa už aj bála, že sa v hore stratil. Pýtala sa ho, kde bol. Jurko jej však o stretnutí s čudným starcom nič nepovedal.
Prešlo pár rokov. Keď Jurko dozrel na mládenca, prikázal mu otec, aby zobral do rúk kladivo a pustil sa do kovania. Dal mu ukuť zopár dukátov. Jurko bil do nákovy od skorého rána do neskorého večera. Nevedel, že dukáty, ktoré vyšli spod jeho kladiva, majú zvláštnu moc. Ten, kto si ich vložil do vrecka, už nikdy netrel núdzu.
Po čase si však ľudia všimli, že Jurkove dukáty sú akési iné. Akoby samy lepili na seba ďalšie mince. Zvesť o zázračnom kováčovi sa rozletela po šírom okolí. Dostala sa aj do Budína, na kráľovský hrad. Tam sa o kováčovi dozvedel sám kráľ. Rozhodol sa, že si aj on dá u neho ukuť kráľovské dukáty Po kráľovi prišli aj ďalší šľachtici.
 Z Jurka sa stal zámožný a bohatý kováč. Oženil sa a kúpil si statok. Bohatstvo mu však pomútilo rozum. Chcel ho mať ešte viac. Preto neprestajne kul.
Raz, ako tak opäť stál vo vyhni, dovysoka sa zdvihli plamene a vyšiel z nich Želhosť, vládca železnej hory. Povedal mu:
„Ej, Jurko, Jurko, zabudol si na to, čo si mi kedysi vravel. Za to, že sa ti zlato začalo viacej páčiť ako hory naokolo, vezmem ti dar, ktorý som ti v detstve dal.“
Fúkol na Jurkove dlane. Tie sa hneď začali triasť. Odvtedy Jurko nevládal zdvihnúť kováčske kladivo.

Povráva sa však, že dukáty, ktoré ukul, sú šťastné. Ten, kto ich nosí, bude mať vždy dostatok peňazí. No nesmie nimi platiť, iba ich opatrovať v mešci. Potom sa na ne samy od seba ďalšie groše nalepia.
Pár Jurkových dukátov je vraj ešte vždy zakopaných kdesi pri Stráži. Ukryl ich tam sám Želhosť pre prípad, že by sa našiel ktosi, kto by ich veľmi potreboval