Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

utorok 26. júna 2012

Žilinské povesti: zbojník Lomihrach


Za oných dávnych čias, keď sa o uhorskú korunu bili dvaja králi – český a poľský – vládlo v Uhorsku bezprávie a chaos.
Ukážka z knihy Kliatba kožúšnikovej vdovy

Mnohé mestá aj cez deň zatvárali brány, pretože pod ich hradbami sa často odohrávali šarvátky a boje. Na cestách zase prepadávali pocestných zbojnícke družiny. Kupci museli cestovať v početných karavánach, strážených najatými zbrojnošmi. Jedna z takýchto karaván raz mierila aj do Žiliny. Tvorili ju kupci z neďalekého Sliezka, ktorí chceli predávať na výročnom jarmoku.  Keďže z Tešína do Žiliny nebolo až tak ďaleko, najali si len málo zbrojnošov na ochranu. Nazdávali sa, že ešte pred poludním rozložia svoj tovar na rínku. Mysleli si, že na kráľovskej ceste ich nemôže stretnúť žiadne nešťastie. Prerátali sa. Aj na kráľovskej  ceste totiž striehli lúpežníci, ktorých viedol obávaný zbojník Lomihrach. Prepadli nič netušiacich kupcov a okradli ich až do posledného kožucha. Ani len čižmy na nohách im nenechali! V podvečer okradnutí a uzimení kupci došli do Žiliny. Zamierili hneď na magistrát, aby si vymohli spravodlivosť u radných pánov. Tí ich však odbili s tým, že cesta nepatrí mestu, ale kráľovstvu, nech pýtajú odškodné na kráľovskom dvore. Kupcov to veľmi pobúrilo, nevedeli totiž, na ktorý kráľovský dvor majú ísť, keď jeden bol až v ďalekej Prahe a druhý v Krakove. Preto sa rozhodli hľadať radu inde. Vyhľadali mestského fiškáľa Georgiusa a tomu rozpovedali, aké nešťastie ich postihlo. Hoci bol fiškál Georgius všetkými masťami mazaný, teraz sa ocitzol v rozpakoch. Nebolo hodno rozhnevať si dvanástich žilinských radných pánov, no ani bohatý kupecký stav. Veď sliezki kupci mali v Žiline plno príbuzných! Čo ak sa mu obrátia všetci chrbtom a nedajú mu už riešiť svoje pravoty? Zostane chudobný ako kostolná myš! Preto sa fiškál napokon rozhodol, že kupcom pomôže. Dal im takúto radu:
„Choďte znovu na mestský magistrát  za radnými pánmi a povedzte im, že Žilina je kráľovské mesto, preto je zodpovedná za lúpeže a škody, ktoré sa páchajú na cestách, ktoré vedú k nej.“
S takou dobrou radou bolo ľahko pýtať od radných pánov odškodné. Tí však vedeli, kam kupci išli po rozum. Dali si zavolať fiškála Georgiusa a takto mu hovoria:
„Pripravil si mestskú pokladnicu o peniaze, ktoré sme museli dať kupcom. Ak teraz nenájdeš spôsob, ako nás zbaviť lúpežníka Lomihracha, posadíme ťa do väzenia!“
Tu už fiškálovi nepomohol ani jeho bystrý rozum, ani to, že bol všetkými masťami mazaný. Tak, ako všetci, aj on sa bál lúpežníka Lomihracha. Nevedel, ako si s ním poradiť. Celé tri dni chodil ako obarený. Hútal, trápil sa, hlavu si lámal, no na nič neprišiel. Od starosti sa zabudol dokonca aj umývať! 
Na tretí deň zistil, že je celý zarastený. Preto sa rozhodol zájsť za mestským holičom, dať si oholiť bradu.


Holičom v Žiline bol vtedy cigáň Jožko. Nenašiel si lepšiu robotu, lebo si ani inú nehľadal! Lenilo sa mu robiť ťažšie práce. Omnoho jednoduchšie bolo držať v rukách britvu a ťahať s ňou dole penu z namydlených tvárí. Privítal fiškála Georgiusa hlbokým úklonom. Posadil ho do kresla a začal mu mydliť bradu. Ako mu behal štetkou po lícach, všimol si zamračený výraz na fiškálovej tvári a vrásky na jeho čele.
„Čože vás trápi, urodzený pán?“ opýtal sa ho.
„Zbojník Lomihrach.“ priznal sa Georgius. „Musím ho lapiť, pretože ak sa tak nestane, radní páni ma posadia do chládku! No neviem, kde ho hľadať...“
„A čo mi dáte, ak ho do toho istého kresla posadím, v ktorom teraz vy sedíte?“ opýtal sa ho cigáň s čudným úsmevom na tvári.
„Jáj, Jožko, rozdelím sa s tebou o všetko, čo mám, aj o to, čo v budúcnosti dostanem!“ odpovedá mu fiškál.
„Tak sem príďte o dva dni. Ale to vám vravím, ani sa ho nedotknite. Budete tu len ako zákazník, v druhom kresle sedieť. Ja sám sa postarám o to, aby z tohto kraja navždy odišiel.“


Fiškál sa naňho úkosom pozrel, neveril príliš Jožkovým slovám, ale keďže sa mu nič iné nepritrafilo, rozhodol sa, že ho poslúchne. A veru mohol Jožko ľahko sľubovať! Lúpežník Lomihrach totiž každý večer chodil za jeho sestrou Gizelou. Jožkovi sa to nevidelo! Hoci bol iba cigáňom, nechcel, aby sa jeho sestra vydala za zbojníka, navyše keď sa ani Gizke nepáčil. Len čo prišiel domov, zašiel za Gizkou do kuchyne a hovorí:
„Keď príde za tebou Lomihrach, povedz mu, že sa za neho vydáš, ale len vtedy, keď si dá v mojom holičstve bradu oholiť!“
„Nepôjdem za Lomihracha, aj keby mal bradu hladkú ako bábätko!“ odsekla mu Gizka.
„Neboj sa, sestrička,“ upokojoval ju Jožko, „veď to ja iba tak... Nedal by som mu ťa za nič na svete, nieto za jedno oholenie. Ak však príde o dva dni do môjho holičstva, dostanem veľa peňazí. Obom nám bude lepšie.“
Naveľa naveľa sa nechala Gizka presvedčiť. Len čo sa Lomihrach večer ukázal v dverách ich chudobného domčeka, pritúlila sa k nemu a ako sa zalieča, tak sa zalieča:
„Aj by bol z teba rúči chlap, iba tá brada ťa špatí!“
„Čože máš proti mojej brade?“ čuduje sa Lomihrach.
„Nuž to, že je strapatá a hustá.“ odpovedá mu Gizka. „Keby jej nebolo, vydala by som sa za teba...“
„Keď je tak, hneď si ju ostrihám!“ hovorí Lomihrach.
„Kdeže ostrihať...“ zadržala ho cigánôčka. „Musíš si ju dať pekne po poriadku u môjho brata oholiť.“
„Hneď ráno zájdem za ním!“ sľúbil Lomihrach.
„Ráno nie,“ vyhovára sa Gizka, „má veľa zákazníkov, ale pozajtra bude voľný. Vtedy choď za ním do jeho holičstva.“


Keďže chcel Lomihrach peknú Gizku silou mocou za ženu, prisľúbil jej, že v určený čas bude sedieť v holičskom kresle a nechá sa zbaviť svojej mužnej ozdoby.Ako sľúbil, tak aj urobil. Na druhý deň zašiel za Gizkiným bratom. Ten ho usadil do kresla a hovorí:
„Počkajte chvíľu vzácny pán, najprv musím obriadiť druhého zákazníka, ktorý sem prišiel pred vami!“ a obrátil sa ku druhému kreslu. Tam už sedel fiškál Georgius. Cigáň Jožko rozprestrel na stolček pred ním všetky britvy, ktoré mal, od najmenšej až po najväčšiu. Potom vzal brúsku a začal ich brúsiť.
„Čože to robíš, Jožko?“ zadivil sa fiškál.
„Čoby som robil, britvy brúsim, pretože sa mi na zbojníckych hrdlách, ktoré som včera hladkal, otupili!“ hovorí Jožko. Na to vzal jednu z britiev a doložil:
„Na váš krk bude stačiť táto, mladý pane, ale na tamtoho, čo sedí v druhom kresle, budem musieť vziať tú najväčšiu, čo mám!“
„A to už prečo?“ pýta sa ďalej fiškál.
„Pretože obyčajnou britvou takú hustú bradu neoholím. Na takú mi snáď ani tá najväčšia nebude stačiť, hoci som ňou včera dvadsiatim zbojníkom hrdlo rezal...“


Začul to zbojník Lomihrach, čo sedel vo vedľajšom kresle. Zľakol sa veľkej britvy, ktorú vzal holič do rúk. No ešte viac sa zľakol toho, čo počul. V Žiline režú zbojníkov! Lepšie bude zďaleka sa jej vyhýbať!
Už aj sa zdvíhal z kresla.
„Kamže, kam Lomihrach?“ zvolal Jožko a tlačil ho nazad. „Veď som ti ešte ani bradu nenamydlil.“
A hneď mu začal štetkou po záraste behať. Potom vzal veľkú a ostrú britvu, tú najväčšiu, čo ležala na stolíku, a zarezal ňou do zbojníkovej brady. Ten sa strašne naľakal, že spolu s bradou aj o krk príde. Vzal nohy na plecia a ušiel kade ľahšie. Len jeho brada zostala v Jožkových rukách.
„Zaneste to na mestský magistrát!“ hovorí Jožko fiškálovi. „Nech vidia, že ste zbojníka premohol a zo žilinských ciest ho vyhnal.
Georgius urobil, ako mu cigáň kázal. Radní páni mu neverili, veď čože je to za dôkaz, odrezaná brada? Ale zbojník Lomihrach sa už viac na cestách, vedúcich do Žiliny, neukázal. Odtiahol aj so svojou družinou do iných krajov. Fiškál Georgius zostal na slobode. Mohol nadalej vykonávať advokátsku prax. Dostal aj odmenu od tešínskych kupcov. Za to, že im vymohol peniaze ako odškodné, všade o ňom rozšírili chýr, že je najlepším fiškálom nielen v meste, ale v celej stolici. Odvtedy za ním chodil každý, kto mal spor. Zlatky sa mu sypali ako pšenica do sýpky. No napriek tomu, že každým dňom bohatol, nezabudol, čo sľúbil holičovi Jožkovi. Rozdelil sa s ním na polovicu so všetkým, čo mal. Po roku, keď už bol na cestách pokoj, zašiel fiškál znovu do holičstva. Posadil sa do kresla a hovorí:
„Ej, Jožko, Jožko, ja som ti ukázal všetko, čo mám a poctivo som sa s tebou o to rozdelil, ale ty predo mnou tajíš svoje poklady.“
„Aké poklady?“ nechápal Jožko. „Veď žiadne nemám.“
„A veru máš. Svoju sestru Gizku. Prečo si mi ju doteraz neukázal? Hovoria o nej, že je najkrajšie dievča Žiliny!“


Až teraz pochopil Jožko, na aký poklad fiškál myslí. Zaviedol ho do svojej chalupy a predstavil ho Gizke. Fiškál hneď uznal, že je pravda, čo sa vraví a cigánôčka je najkrajším dievčaťom, aké kedy videle. Hneď ju popýtal o ruku. Keďže aj Gizke sa páčil, rada mu dala slovo.


O mesiac sa konala svadba. Dopočul sa o tom zbojník Lomihrach, čo lúpil vo vedľajšej stolici. Dovtípil sa, že holič ho prekabátil, len aby zbavil sestru nechceného pytača. Rozhodol sa, že sa mu pomstí. Vybral sa aj s celou družinou dvanástich súcich chlapov, vysokých ako hora, do žilinského holičstva. Zľakol sa Jožko, keď ich zazrel, myslel si, že mu udrela posledná hodinka. No neprezradil, že ma dušu na jazyku a srdce v gatiach. Len chladnokrvne zavolal za plentu:
„Gizka, priprav všetky britvy, ktoré máme! Prišlo sem trinásť krkov, ktoré sa chcú dať dobrovoľne podrezať!“
Len čo to zbojníci začuli, pot ich zalial. Nechceli len tak ľahko svoje krky predať... Zobrali nohy na ramená aj s Lomihrachom na čele. Utekali, ako len vládali, až sa za nimi prášilo. Neukázali sa tí viac nielen v Žiline, ale ani v celom Uhorsku.


Vraj išli zbíjať tam, kde britvy nepoznajú!