Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

pondelok 25. júna 2012

Anciáška...

Nikdy som nebola veľká psíčkarka, ani mačkárka, ale tú malú tuláčku som si obľúbila od prvej chvíle, čo som ju uvidela.
Prechádzala práve okolo našej záhrady. Otvárala som bránku - chystala som sa odísť. Zastavila sa a pozrela sa na mňa vlhkými, zelenými očami. Nedalo mi to, otočila som sa, vzala som z domu mlieko, misku a naliala som jej. Prišla ku mne, sprvu váhavo, nedôverčivo, o...patrne - napila sa, a ostala. Navždy. Zapáčila sa jej naša záhrada. Našla tam domov nielen ona, ale aj jej mláďatá. Rada sa s nimi hrávala pod hojdacou sieťou, na ktorej som zvykla v lete ležať. Naťahovala sa za motúzikmi, na ktoré som jej pripevnila gombíky - to bola jej najobľúbenejšia hračka. Vedela si ochrániť svoje územie - pobila sa s kadekým, preto som jej dala to meno, Anciáška. Časom sa z nej vykľula skvelá myšiarka. Neváhala sa pustiť aj do potkana, ak nejakého objavila. A veru, nebyť jej, kto vie, ako by to u nás vyzeralo, veď v susedstve máme maštal, plnú kôz. Anciáška však vzala svoju úlohu rodinnej mačky poctivo a myši sa u nás celé roky neobjavili. Našla si aj svoju veĺkú lásku, Murka, ktorý ju chodil každý deň navštevovať. Dala mu napiť z mliečka, čo som jej nachystala, aj slaninku mu nechala... Naše priateľstvo trvalo skoro päť rokov. Vždy sa tešila, keď ma uvidela prichádzať po cestičke, čo viedla k nášmu domu. Pribehla, obtrea sa mi o nohy. Posadila som sa do kresla na terase, ona ku mne.
Neverila som, žeby táto prítulná, milá mačička mohla niekomu vadiť. Veď nám robila veĺkú službu - s tými myšami. Ale vadila. Včera naposledy prišla ku mne. Ťažko a pomaly. Ľahla si, zas len k tým mojím nohám. Pár krát ju naplo, a potom umrela. Otrávená.
V našom dvore nebola prvá, tak isto dopadli aj susedine mačatá. Neviem, prečo sa tak stalo. No tomu, kto to spravil, želám len jediné: nech mu dom zamoria myši a potkany, aby vedel, koľko je hodná dobrá myšiarka.